Nakladateľstvo Kazda patrí medzi výrazné české knižné domy zamerané na literatúru o prírode, zdravom životnom štýle a osobnom rozvoji. K myšlienke založiť vlastné vydavateľstvo priviedla manželov Kazdovcov kniha, ktorú čítali pred viac ako dvadsiatimi rokmi.

‍

Ako sa ich podnikateľská cesta vyvíjala ďalej, prečo je knižný biznis náročný na kapitál, ako sa riadi tím na diaľku a prečo pre Kazdovcov zostáva zmysel vydávaných kníh dôležitejší než rýchly komerčný úspech, v rozhovore otvorene opisuje spolumajiteľ vydavateľstva Václav Kazda. 

‍

Čo vás viedlo k tomu, že ste sa pustili do podnikania vo vydavateľstve?

‍

Vyštudoval som manažment v kultúre a pochádzam z umeleckej rodiny, takže som prirodzene premýšľal nad tým, že by som sa chcel vydať týmto smerom. Už počas štúdia som získal skúsenosti v jednom malom vydavateľstve v Brne. Okolo roku 2014 sme s manželkou, krátko po svadbe, začali uvažovať nad tým, že by sme mohli mať spoločný projekt. V tom čase nás veľmi inšpirovala kniha Prameny živé vody od Miloša Kočku o živote Vincenza Priessnitza. Prepájala témy prírody, liečby vodou a prostredia Jeseníkov. Povedali sme si, že by sme mohli vydávať knihy o prírode a skúsiť sa zamerať na tituly s podobnou tematikou. Začali sme pozvoľna, potom sme vyrazili na veľtrhy do Londýna a Frankfurtu a postupne sa to rozbehlo.

‍

Dá sa teda povedať, že impulzom bola konkrétna kniha aj životná situácia, v ktorej ste sa vtedy nachádzali?

‍

Áno. Bola to kombinácia oboch. Boli sme krátko po svadbe a premýšľali sme, čo budeme robiť a kde budeme bývať. Zároveň som už o knihách niečo vedel. Hoci to nie je jednoduché, spätne musím povedať, že to pre mňa bolo správne rozhodnutie. Táto práca je krásna, hoci v niečom zároveň aj desivá.

‍

Aké boli vaše začiatky?

‍

Začínali sme veľmi pozvoľna. Vydávali sme jednu knihu ročne a vôbec sme nepredpokladali, že z toho vyrastie vydavateľstvo, ktoré dnes vydáva približne 40 až 45 titulov ročne. Začiatky boli euforické. Pamätám si, ako sme sedeli v Taliansku pri aperitíve a na diaľku vybavovali prvé objednávky. Boli sme šťastní. Človek mal pocit nového života a nových možností. Zrazu sme nemali žiadneho šéfa. 

‍

Zároveň sa od začiatku objavovali aj ťažkosti. Ak chcete vydávať knihy a postupne ich vydávať viac, potrebujete veľa hotovosti. Podľa mňa je to jedna z najťažších vecí na vydavateľskom podnikaní. Pri každej knihe musíte vopred investovať stovky tisíc korún. Ako mladí ľudia po škole sme také peniaze nemali. Prvé knihy sme sa snažili financovať z vlastných výplat a rýchlo sme zistili, že takto to fungovať nebude. Bolo to napínavé, ale eufória nakoniec zvíťazila.

‍

V čom je podľa vás vydavateľstvo špecifické v porovnaní s inými typmi podnikania?

‍

Na rozdiel od niektorých iných odvetví tu neexistuje taký silný prirodzený dopyt. Je to rizikové podnikanie, pretože investujete do produktu, pri ktorom predpokladáte, že oň bude záujem. Musíte ho vyrobiť vopred, často vo väčšom náklade, následne ho propagovať a až potom predávať. Nikdy vopred neviete, či to vyjde. Je to neustále hľadanie. Postupne získavate skúsenosti, no trh sa veľmi dynamicky mení a spolu s ním aj čitatelia a ich vkus.

‍

Z investičného pohľadu je to veľmi náročné. Každý rok musíte vydávať nové tituly a opakovane do nich vkladať veľké prostriedky, povedzme 10 miliónov korún ročne. Investovať nikdy neprestanete. Práve v tom podľa mňa spočíva veľké špecifikum vydavateľstva: neustála potreba nových investícií pri vysokej miere neistoty.

‍

Zároveň mám pocit, že v knižnom priemysle existuje určitá spolupatričnosť. Nie sú v ňom obrovské peniaze a ľudia sa k sebe väčšinou správajú slušne. Občas ste v kontakte aj s konkurenciou, zdieľate určité informácie a do istej miery držíte spolu, hoci si zároveň konkurujete.

‍

V čom je toto podnikanie náročné?

‍

Je náročné najmä psychicky. Ani nie tak samotnou prácou, skôr práve pre finančné toky. Pre väčšinu vydavateľov je to dobrodružstvo. My sme si navyše vybrali cestu, ktorá je skôr idealistická. Nejdeme čisto po komerčnom úspechu. Nesnažíme sa vydávať iba tituly, ktoré sa ľahko predávajú. Venujeme sa sebarozvoju, prírode a zdraviu. Je to zložitejšia cesta. Nie je to prechádzka ružovou záhradou. V konečnom dôsledku to však stojí za to.

‍

Vydávate veľa kníh o sebarozvoji, prírode a zdraví. Prejavuje sa váš životný postoj aj v podnikaní?

‍

Myslím si, že áno. Možno viac, než je zdravé. Keď sa na to pozerám spätne, hlavným zmyslom nášho vydavateľstva nie je za každú cenu vytvárať veľký zisk. Keby mi išlo predovšetkým o vysoký zisk, vydával by som úplne iné knihy. Snažíme sa k tomu pristupovať idealisticky. Vydávame knihy, o ktorých si myslíme, že ich čitatelia chcú, no zároveň aj také, ktoré sú podľa nás potrebné. Nejde nám iba o zábavu, hoci proti nej nič nemám. Chceme k tomu pristupovať vážnejšie a cítime určitú zodpovednosť za vývoj knižného trhu. 

‍

Nie je to čistý kalkul v štýle: teraz je populárny určitý žáner, tak na ňom postavíme firmu. Je to legitímna cesta, ale nie naša. Nechceme oportunisticky nasledovať to, čo práve funguje. Snažíme sa trochu kultivovať spoločnosť a prinášať žánre, ktoré možno nie sú práve v kurze, ale podľa nás sú potrebné.

‍

Vaše vydavateľstvo nefunguje ako klasická centralizovaná redakcia. Ako riadite tím na diaľku?

‍

Človek sa to učí neustále za pochodu. Riadim ho podobne ako ostatní, teda telefonicky, e-mailom a prostredníctvom pravidelných stretnutí na rôznych podujatiach. Snažím sa udržiavať štruktúru čo najjednoduchšiu. Od určitej veľkosti je riadenie na diaľku náročné. Kľúčové je mať v tíme ľudí, na ktorých sa môžete spoľahnúť, ktorým môžete dôverovať a ktorí dôverujú vám. Práca na diaľku nie je pre každého, najmä ak má fungovať dlhodobo. Ja takto pracujem pätnásť rokov. Človek si však musí vytvoriť určité psychologické mechanizmy, aby to zvládol.

‍

Čo je pri riadení vzdialeného tímu najdôležitejšie?

‍

Dôvera. Tú by som zdôraznil najviac. Musíte si navzájom dôverovať. Ak sa objavia problémy, treba o nich hovoriť. Ľudia musia mať zodpovednosť a záujem na tom, aby boli veci hotové vtedy, keď majú byť. Po dvanástich rokoch, odkedy mám firmu, vidím, že vzťahy stoja a padajú na dôvere. Bez nej to z dlhodobého hľadiska nemôže fungovať. Samozrejme, môžete riešiť, ako lepšie evidovať prácu, ako zdieľať dáta alebo ako nastaviť procesy. To všetko je užitočné. Samo osebe to však nestačí, ak sa na seba navzájom nemôžete spoľahnúť.

‍

Podľa čoho si vyberáte ľudí, ktorým môžete dôverovať?

‍

Veľa dám na intuíciu. Pozeráte sa na životopisy ľudí a niekedy uchádzač nemá úplne ideálny profil z hľadiska skúseností, no máte pocit, že by to medziľudsky mohlo fungovať. Že si budete rozumieť a dokážete si dôverovať. Môže to súvisieť s podobným vzdelaním, podobnými životnými skúsenosťami alebo hodnotami. V mojom prípade sa ukázalo, že to skutočne funguje. Niekedy máte veľmi schopných ľudí, no ak máte odlišné hodnoty, nakoniec na tom spolupráca stroskotá. Z môjho pohľadu je lepšie prijať niekoho, kto sa postupne vypracuje, ale rešpektuje firemnú kultúru a je s ňou v súlade.

‍

Čo vás na práci vydavateľa teší najviac?

‍

Nie je to jedna konkrétna vec. Teší ma kontakt s autormi, baví ma chodiť na európske veľtrhy a nakupovať práva. Vzniká tam veľa priateľstiev a medziľudských kontaktov, ktoré sú pre mňa veľmi cenné. Páči sa mi aj sloboda. Môžem si vybrať titul, ktorému verím, a predstaviť ho českým čitateľom. Vážim si, že mám možnosť spoluvytvárať českú kultúrnu scénu. Mám rád podujatia, ako je Svět knihy. Človek bežne pracuje pri počítači, no potom zrazu vidí všetky knihy pokope a uvedomí si, koľko práce je za ním. 

‍

Rád pracujem so svojimi ľuďmi. Môžem sa na nich spoľahnúť a viem, že svoju prácu berú vážne. Celkovo ma na tom baví medzinárodná spolupráca, samotné knihy, sloboda a možnosť vytvárať niečo, čo má pre ostatných hodnotu.

‍

‍

‍